Téma: Výsměch, šikana od spolužáků a věčná samota

17.11.2012 17:43
Uživatel: Kelly
Věk:  15

Město: Košice

Odpovědí na téma: 6
Text: 

vKeď sme sa sťahovali z Mníchova, mala som len 6 rokov. Nastúpila som normálne do prvej triedy, pretože moj otec bol Slovák celý život a vedela som slovensky. Nepoznala som tu nikoho. V Mníchove som mala 2 naj kamarátky, ale tie so mnou počas tých rokov prestali komunikovať. Dnes, keby som ich mala možnosť vidieť, asi by som ich nespoznala. Na Slovensku som si v škole našla kamarátky jako normálne dievča. Už na prvom stupni ma začali ľudia tam neznášať, pretože som mala samé jednotky a hovorili mi že sa biflím, hoci som sa učila priemerne pol hodiny denne. Hovorili že naša triedna ma má najradšej a že to nie je fér. Jedna z mojich naj kamarátiek zo školy sa odsťahovala vo štvrtom ročníku. Tá druhá si našla chlapca (boli sme piatačky) a začala fajčiť. Neskor sa pokúsila skočiť z okna… úplne sa zmenila. Premiestnili ju na inú školu. Ostala som úplne sama. Potom som si asi na rok našla kamarátku, s ktorou som si dobře rozumela, ale začala sa kamarátiť s jedným dievčaťom a skončila jako  narkomanka ktorá ma začala s ňou šikanovať. Vyhrážala sa mi, že ak neurobím to čo chce, povie všetkým všetky moje tajomstvá atď… nakoniec sme sa prestali baviť a aj na ulici sme chodili okolo seba, jako cudzie osoby. Vtedy to všetko začalo.

 

Ľudia z mojej triedy ma začali šikanovať. To dievča bolo totiž najlepšou kamarátkou princezny triedy, ktorú každý počúval na slovo. Vysmievali sa mi z mojho prospechu, z toho že som blbá, že nič poriadne neviem atď. Neskor mi začali (hlavne chlapci) nadávať do kurvy, piče kokotskej a hovorili mi, že ma ajtak nikto nemá rád, nech sa zabijem. Neskor sa mi vysmívali z toho že sa nemaľujem, že nemám chalana a podobne. Hovorili mi stratený prípad a robili si zo mňa stále srandu. Napríklad keď sme boli v londýne, vysypali mi obsah peňaženky do košu na vložky, hovorili domácim stále keď narobili bordel v sprche že to ja, vymýšľali o mne pesničky, dohadzovali mi chalanov, utvořili mi facebook účet a hovorili tam že som lesba, na telesnej ak učiteľka dala niekoho do dvojice so mnou, dotyčná na učiteľku začala vrieskať. Jedna osoba (rómka, ktorá práve skončila celú školu) si odomňa požičiavala peniaze, ktoré mi nevrátila, vyhrážala sa mi, že ak jej nedonesiem cigarety, zbijú ma. Raz ma aj zhodili na schodisko, začali štekliť a nedali mi pokoj, druhý raz ma napríklad podkopli na rade do jedálne a smiali sa. To bol asi taký šiesty ročník. V siedmom ročníku ma začali biť.. možno to teraz neznie tak strašne, keď píšem v kľude a smútku len spomienky, ktoré už nie sú skutočnosťou, ale vtedy som plakala každý deň vyše 3 hodiny, nedokázala som ísť sama na sídlisko kde večšina z nich bývala, mala som nočné mory že ma škrtia alebo znásilňujú, v škole som sedela v lavici a bola ticho. Keď ma každý ignoroval, bola to ešte tá výhra. Najprv to začalo iba fackami a tlačením hlavy o rozne predmety, potom si priniesli do školy kľúčenky, remene, pasy všelico, čím ma udierali, najhoršie to bolo v zime a po škole. Raz som vďaka nim mala rozbitú hlavu, občas mi tiekla krv z nosa, nejaký škrabanec niekde a tak ďalej. Hovorili mi, že ak nevypadnem z tejto školy, narobia mi problémy do konca života, že tu nemám čo robiť, nech idem dakde do školy pre postihnutých. Znie to ako z amerického filmu, v skutečnosti sa to stalo na jednej košickej základnej škole. Nechodila som vonku, pretože som nemala s kým. Oni ma volali občas do hypernovi, aby mi mohli vybrať oblečenie, ktoré sa im páči, pretoźe sa vraj obliekam smiešne (bola to pravda, ale aspoň mi dal každý pokoj), moj život nemal zmysel, chcela som sa zabiť, potrebovala som súrne niekoho, komu sa možem vyplakať, vtedy som sa vyplakávala prakticky plyšovému psovi (ak by to zistili, bolo by to ešte horšie). Najhoršie však bolo, ak si založili ďalšiu stránku na fb s mojím menom, mojimi fotkami, mojimi osobnými vecami a začali písať ľuďom naokolo… dodnes neviem čo. Nemala som žiadne kamarátky, pretože som nechodila von, bola som večšinou zavretá v mojej izbe. Moja matka nikdy nemala čas od práce, prichádzala domov o štvrtej-patej večer celá unavená a doničená s množstvom papierov ktoré mala vypísať. Moj otec bol v nemocnici a keď sa potom dostal domov, mal kopu problémov, pretože ho moj ujo udal na súd kvoli jednej záhrade, ktorá patrila mojmu otcovi a mal na to aj papiere, ale on si ju chcel přivlastniť. Nato som dostala alergiu na mlieko, takže trávil celé dni prakticky v obchodoch aby nám zabezpečil stravu. Keď som bola malá, jazdila som na koni, kreslila a hrala badminton, neskor chodila na roztlieskavačky, ale všetko som vzdala, pretože som na nič nemala chuť. Občas bol aj celý mesiac, keď som sa nedokázala usmiať. Nato boli prázdniny, ktoré som celé presedela doma. V novej škole je to ešte horšie. Nikto ma nešikanuje ani nič. Všetci sú ku mne milí a normálny… občas mám pocit ktorý mi ostal z detstva- že si to ani nezaslúžim. V škole je teda fajn, sú tam normálni ľudia, s kterými sa dá baviť, ale po škole sa ma pocit samoty zmocňuje o to viac. Sice, toho času od španielčiny veľmi veľa nemáme. Ale čo by som dala za to, poznať človeka, s ktorým sa možem o všetkom porozprávať – napríklad aj o tomto a nezačal by ma ignorovať. Vždy však keď sa mám baviť s viac cudzími ľuďmi, príde na mňa niečo akoby stres a neviem čo mám povedať, radšej len mlčím a prizerám sa.

Prakticky asi ani nie som osobnosť, nie som človek a sama neviem kým som a čo tu robím. Prečo vobec ešte žijem a čo robiť. Na život neexistuje žiaden návod, ale nájsť si kamarátky je pre mňa hrozne náročné, po tom všetkom sa nenávidím, a nikto by sa nechcel baviť s dievčaťom, ktoré sa nenávidí. Nemám teraz žiadne záujmy ani nič iné. Každý mi radí (teda každý kto o tom vie, tých ľudí veľa nie je a večšinou sme hovorili raz v živote) nech si přečítám knihy jako the secret…. Čítala som to a nič, pozitivny prístup je u mňa asi španielskou dedinou. Ajtak si myslím, že nestačí len myslieť, ale třeba preto niečo urobiť. Niečo… ale čo? Jako si nájsť kamarátky, keď sa mimo školy nestřetávám so žiadnymi ľuďmi a neviem jako sa s nimi střetávat? Ako sa viac baviť s ľuďmi zo školy, ktorí majú svoje vlastné partie? Ja fakt neviem, každý hovorí, že smrť nie je riešením, ale občas sa to zdá byť ako jediná cesta. Ako napríklad teraz sad ja naozaj neviem čo ďalej robiť a nevie to asi nikto. Ani neviem, prečo to tu píšem, možno čakám nejaký zázrak, nejakú možno dobrú radu… bola by som rada ak by mi niekto pomohol a ak nie, nejako to prežijem. Dúfam.  

Odpovědět
To se mi líbí    To se mi nelíbí   
Stránka otevřena 4239x  | 
Původní název příspěvku před úpravou administrátorem: večná samota
Váš e-mail: 

Reakce čtenářů

 
17.11.2012 18:31 Uživatel: hola
Věk:  16
0-100
Téma: Výsměch, šikana od spolužáků a věčná samota
Text uživatele: 

Ahoj, mám tady taky příspěvek, myslím že jsme na tom podobně, prý by bylo dobré si popovídat spolu a myslím, že to je dobrý nápadhappy udělal ajsem si tu účet, klikni na moje jméno a vyjede ti moje icq a skype, kde mi můžeš napsat, jestli trváš na emailu, tak řekni a nějakou diskrétní cestou ti ho zdělím happy

 
17.11.2012 23:41 Uživatel: socialni_pracovnice
Věk:  32

Město:Brno

1000-2000
Téma: Výsměch, šikana od spolužáků a věčná samota
Text uživatele: 

Ahoj Kelly,

mrzí mě, že jsi musela prožít tolik zlého, že kvůli tomu nemáš chuť žít. Je velká škoda, že jsi se na základní škole nedokázala nikomu svěřit s tím, že tě spolužáci tak trápí. Je možné, že rodiče měli dost svých problémů, ale určitě by si našli čas poslechnout si i tvoje trápení. Pokud ne rodiče, tak nějaký dospělý ve škole. Ale teď už je to jedno. Minulost je minulost a ve tvém případě je potřeba za ní udělat tlustou čáru. Je fajn, že v nové škole jsou fajn lidi a mnohem lepší atmosféra, takže mě trochu děsí, že ti to přijde horší. Ještě víc mě děsí, že máš pocit že nejsi osobnost ani člověk. Každý z nás je člověk a jedinečná osobnost se vším, co k tomu patří. Jen ty jsi tenhle pohled na sebe možná zasunula někam hluboko do podvědomí. Píšeš, že i v přívětšivějším prostředí pro tebe není jednoduché najít kamarády. Po tvých minulých zkušensotech se ti ani nedivím. Taky píšeš, že jsi měla různé záliby - kreslení, badminton, jízda na koni. Já si myslím, že jsou to krásné koníčky, já nic z toho neumím. Co se tak zkusit k některým koníčkům vrátit nebo zkusit něco nového, co by tě mohlo bavit? Snáze tak poznáš nové lidi a navíc to budou lidé, se kterými budeš mít alespoň něco společného - a to je docela nadějný základ, ne? Držím ti palce, abys našla odvahu vylézt ze své ulity. Vylézání nebude ze začátku úplně příjemné, ale když se v té ulitě zabydlíš, bue tě to bolet mnohem víc a déle. Držím ti palce. clover

 
18.11.2012 00:50 Uživatel: Michael
Věk:  42
0-100
Téma: Výsměch, šikana od spolužáků a věčná samota
Text uživatele: 

Ti co ti ublizovali, zaplati. Skutecne se jim to vrati. Nebudou vedet proc se jim to ci ono deje v jejich zivotech. Musi to vyrovnat jako kazdy z nas. To jaci byli s tebou nema nic spolecneho. Oni jsou takovi i na jine lidi. Ty jsi je mela jen ve svem zivote. Jsi jeste mlada, ale casem uvidis, ze i tyto krute zkusenosi zurocis. Budes vedet totiz jake to je, coz je dulezite v porozumeni k jinym lidem, kteri se v takovych situacich a psychickych bolestech ocitnou. Ac to zni desive, z nejakeho duvodu to bylo nutne aby si prosla takovymi traumaty. Patrne te to pripravilo na tve zivotni poslani.... Jelikoz si dosla az sem, je jen dukazem toho, ze mas silneho ducha takze neni nutne rady....... Jednu prece si troufnu dat. Vzdy kdyz chces zacinat, tak vzdy z bodu kde prave jsi. I kdyby prvnim krokem melo byt treba umyt nadobi.... wink Vzdy se zastav a zacni tam kde zrovna jsi s tim co mas.... Sila je jen v tomto okamziku, vse ostatni jsou jen fantazie.....

 
20.11.2012 16:51 Uživatel: Daniela2
Téma: Výsměch, šikana od spolužáků a věčná samota
Text uživatele: 

 

Vidím sebe, když jsem byla holka jako Ty. Mě sice nikdo nebil, tak daleko to nedošlo - ale děti se mi smály, za oblečení, za to, že s klukama nechodím, posmívaly se během zkoušení, úmyslně mi špatně radily, pokud jsem nevěděla, pokud jsem věděla víc než ostatní, smály se zase, smály se mým vlasům, tomu, že jsem z vesnice - všechno jim přišlo k smíchu. Už jenom moje existence jim přišla směšná.  

Přiznat si musíš jedno - jsi jiná, taky jsem byla. Vlastně ne, jsem pořád. Jenže jsem přesvědčená, že já a ty jsme ty lepší. Dneska už to vím. Asi máme svůj svět, není materiální podstaty, záleží nám na jiných věcech než ostatním. Ale proto přece nejsme špatné. Nechápu, co se to stalo. Lidi si všímají druhých - hodnotí je a kritizují, zbytečně. Sami nad sebou by se měli zamyslet. Ti tvé spolužáci, chtěla bych vidět jejich rodiče - ti je vychovali, ti jim ukázali cestu, kterou se mají ubírat... Sledovat, kdo co má, co dělá blbě a nedělá správně, jak se tváří... Nenaučili je ale, jak si všímat toho, jak se lidi cítí, proč jim není hej, jak jim pomoct... Je mi líto, že svět je takovej. Ale i tak - mám dvě děti a snažím se, aby se jim jednou nestalo to samé, co tobě a dalším mnohým. A možná jsi na světě právě proto, abys právě pro tohle něco udělala. Abys zkusila k té změně, která je nutná, přispět. Možná se ti to bude zdát trochu přitažené za vlasy - ale něco se nám děje právě proto, abychom se někam hnuli, je to překážka a my se s ní zkoušíme vyrovnat. Ale uvidíš, že vyhraješ! Možná si myslíš, že to nejde - ale chci tě ujistit, opak je pravdou. Pokud jsou tví současní spolužáci milí, věř jim, jednají upřímně. Teprve až se přestaneš držet svého strachu, uvidíš skutečný stav věci happy Tak jim dej šanci, aby tě poznali a nestyď se za to, jaká jsi. Ty jsi totiž jedinečná jako málokdo!

 
28.04.2013 23:08 Uživatel: ammanda
Věk:  22

Město:Bratislava

Téma: Výsměch, šikana od spolužáků a věčná samota
Text uživatele: 

AHOJ kelly dufam zesi precitas moj odkaz…na strednej sa mi vsetci vysmievali, tiez som bola bifloska, v triede sa mi vsetci vysmievali, podobne ako aj na skole. este na starom pokeci mi taktiez vytvorili zneuctujuci nick, v skole som mala permanetne problemy, ktore ochotne pani profesorky odmietali riesit, podavali sme dokonca trestne oznamenie z dovodu psychickej sikany, no kedze otec jednej agresorky bol policajt, vysetrovatel, tak bola vsetka snaha samozrejme neuspesna. plus do toho vsetkeho som dostala aj jednu skaredu koznu chorobu, ktora ma trapila pol roka. bola som pre kazdeho vyslovena odporna skrata a ludia mali strach so mnou sa bavit, pretoze tato skupinka, ktora ma sikanovala ovladala celu skolu /ano mame to take iste ako v tych americkych filmoch, zialbohu/, no postupne casom sa vo mne nieco zmenilo a rozhodla som sa zmenit svoj zivot… a vies co je zo mna dnes? som modelka, som pomerne uspesna a som na prestiznej univerzite v cechach studujem diplomaciu. ak mas zaujem porozpravat sa o tovjich problemoch, poskytni dalsi kontakt…myslim ze by som tii mohla pomocy

 
22.08.2014 10:22 Uživatel: Amanda
Věk:  30

Město:Praha

Téma: Výsměch, šikana od spolužáků a věčná samota
Text uživatele: 

Ahoj Kelly, ničeho se neboj, vím, jak se cítíš, zažila jsem něco podobného, ale od rodiny. Prostě lidé jsou takoví, primitivní, nechápaví a diskriminují někoho kvůli vzhledu nebo něčemu jinému. Koho si vyberou je většinou náhoda, ale on si to odnáší na celý život. Máš důležitou zkušenost, která ti pomůže v budoucnu odhadnout, jací jsou lidé a vážit si vztahů, které získáš. Neboj se určitě se vše spraví, jen to možná bude chvíli  trvat. Nesmíš se s tím zabývat, zkus si na vše zvykat postupně. Když nevíš, co říct kamarádkám ve škole, tak jen poslouchej, o čem si povídají a třeba se to časem prolomí, začneš si s nimi povídat, uvolníš se a oni poznají, jaká jsi a začnou si tě vážit. Protože jsi citlivá, hodná, vážíš si lidí, takové vlastnosti každý nemá. Zkus si najít třeba nějaký nový koníček, něco, je jedno co a něčím se zabývej. Třeba máš na něco talent, můžeš studovat třeba jazyky nebo něco jiného. Zkus se podívat, co by tě zajímalo. Možná bys mohla studovat v Praze na UK nebo někde jinde. Jsi chytrá určitě by tě něco zaujalo, seznámila by ses s inteligentními lidmi, kteří jsou tolerantní a chápaví, nemusíš se jich bát. Nebo si čti knížky o něčem, co se ti líbí, zajímá tě. Ničeho se neboj a neztrácej víru a naději, jednou se vdáš, budeš mít děti, najdeš smysl života. Svět je velký, plný spousty hodných, zajímavých lidí, nesmíš si nechat zničit život kvůli pár jedincům, kteří mají komplexy a třeba v životě nic nedokážou. Ale ty můžeš něco dokázat, jsi silná. Věř v budoucnost. Držím ti moc palce.

Vaše odpověď

 
Reagujete na téma: Výsměch, šikana od spolužáků a věčná samota
Jméno: Věk:  Pohlaví: 
Datum přidání:
V rámci uchování anonymity prosím neuvádějte skutečné jméno, napište přezdívku.
Bydlím ve městě (nepovinný údaj)
Prosím používejte háčky a čárky nad písmeny. Ostatním se bude Váš text lépe číst. Děkujeme :-)
Kliknutím na imgmanager.gif vložíte obrázek  Kliknutím na link.gif vložíte odkaz na web
Napište číslici šestnáct:

10 nejnovějších témat v kategorii:

Téma
Odpovědí Otevřeno Datum přidání
(Autor)
Co teď... 3 1906x
Morbidní sebevrahové a momo posedlost 9 1978x
život o ničem 3 2060x
Asi jsem homosexuál, předávkoval jsem se, ale neumřel jsem 5 2631x
Jsem zničená, smutná, naštvatná - už nemůžu dál a chce se mi brečet 4 2720x
Sám ve 24 letech - vyřeší to sebevražda? 6 2625x
Jsem Harry - co vy na to? 6 2170x
Klidná bezbolestná sebevražda - postup, jak na to? 17 7797x
Nemám důvod žít, ani pro koho žít 22 8325x
Rakovina tlustého střeva s metastázami ve 23 letech - sebevražda 11 3525x
Zobrazit všechna témata v této kategorii

Hlavní nabídka

Nejčtenější témata za rok

Jsme na Facebooku

MUDr. Zbyněk Mlčoch Alkoholik.cz Kuřákova plíce.cz Bezplatná právní poradna.cz Psychotesty on-line.cz Příznaky a projevy nemocí Rady a návody Bylinky pro všechny